Finsko-slovenská spisovatelka Alexandra Salmela byla hlavním hostem jedenáctého ročníku festivalu Dny Severu. Vzhledem k aktuální situaci debata s ní proběhla online a její záznam si můžete pustit ZDE. U příležitosti festivalu vznikl také rozhovor, v němž zvídavé dotazy týkající se zejména románu Antihrdina (č. 2019, Větrné mlýny, překlad Michal Švec) autorce kladly Jitka Jindřišková a Kateřina Jagošová.
Zatímco román 27 aneb Smrt vás proslaví jsi napsala finsky a do slovenštiny byl přeložen někým jiným, za slovenskou verzí románu Antihrdina stojíš ty sama. Proč ten rozdílný přístup? A jak vůbec slovenská verze Antihrdiny vznikala – držela ses věrně finského originálu, nebo jsi vsadila na autorskou volnost?
Ja som do slovenčiny prekladala aj 27, i keď len z polovice. Na vysvetlenie dodám, že do prekladania sa mi absolútne nechcelo, ako dramaturgička som presvedčená, že človek je často slepý voči vlastným riešeniam, ich interpretácii a prevodu do iných umeleckých foriem či jazykov. Navyše som sa chcela posunúť ďalej, ale keďže relevantný prekladateľ nebol k dispozícii, dohodli sme sa s vydavateľkou, pani Daškovou, že si prácu môžem rozdeliť s prekladateľskou novickou Silviou Žilinskou, pokiaľ budem nad celkom držať supervíziu. Fungovali sme v trojuholníku Bratislava – Budapešť – Tampere a po tejto skúsenosti som sa rozhodla, že v budúcnosti to bude buď ÁNO alebo NIE, nič medzi tým.
Takže keď som s Vladimírom Michalom z Artfora dohadovala o preklade Antihrdinu, vec bola jasná. Slovenského Antihrdinu považujem skôr za deviatu textovú verziu než preklad tej ôsmej, vo Fínsku vydanej knižnej verzie, čiže fínskojazyčného Antisankariho. Fínska verzia sa hrá s bezrodovosťou, ktorá je fínčine vlastná, čiže pomerne dlho som bola schopná zatajovať identitu rozprávača, zahmlievať pohlavie tajomnej postavy, ktorá doviedla Veľkú Zelenú Revolúciu k slávnemu víťazstvu, hrať sa s predpokladmi a stereotypnými predstavami o persóne hrdinu, ktorá sa veľkej väčšine čitateľov vybavuje ako muž napriek tomu, že v istej pasáži, a to pomerne skoro, sa hlava revolúcie prirovnáva nekompromisnosťou k Che Guevarovi a krásou k Snehulienke. Takéto pomalé, postupné odhaľovanie identity kľúčovej postavy rozprávača v slovenčine možné nebolo, takže som hneď v úvodnej legende priznala, že revolúciu viedla žena, veľká Smerodajka. Aj preklady paškvilnej pseuodopoézie, oficiálnych ód na hrdinov revolúcie, som poňala pomerne voľne, čo-to som spresnila, kde-tu čosi podopisovala. Paradoxné je, že na pár miestach bolo to vylepšovanie kontraproduktívne, úplne nesadlo do kontextu. Na pár príkladov ma upozornil Michal Švec, ktorý sa pri preklade do češtiny oboznámil s oboma mojimi originálmi.
Míváš nutkání cizí překlady svých děl do slovenštiny a češtiny kontrolovat a připomínkovat?
Ani nie, na to som moc lenivá. Predsa len, porovnávať také rozsiahle textové celky si vyžaduje kopec času a energie. Preklady väčšinou na prečítanie dostávam v redakčnej fáze a ak pri čítaní natrafím na vyslovenú nezrovnalosť, prípadne zle pochopenú zdanlivú samozrejmosť, upozorním na to, ale určite sa v texte hnidopišsky nevŕtam a nehľadám chyby. Samozrejme, konzultujem, a to ochotne a rada. Do slovenčiny sa prekladám sama, takže tam to nie je len nutkanie, ale i nutnosť.
Antihrdina má velmi promyšlenou (typo)grafickou kompozici, která umocňuje dojem literárního sdělení. Mělas ji v hlavě ještě předtím, než jsi začala psát, nebo vykrystalizovala postupně během tvůrčího procesu?
Pokiaľ sa správne pamätám, istú predstavu o formálnej stránke som mala od začiatku, od začiatku som vedela, že grafická/vizuálna stránka textu bude do veľkej miery niesť i významy. Od začiatku som sa snažila napísať nesústredené čítanie či dokonca počúvanie, preskakovanie riadkov, slučkovanie, prelínanie počúvaného s prúdom vlastných myšlienok atď. Pochybujem, že som mala jasnú predstavu o tom, ako by to malo vyzerať, skôr som svoje idey tlmočila grafičke, ktorá potom prichádzala s konkrétnymi riešeniami najmä čo sa týka typografie. Vedela som, že chcem, aby lacné reklamy, ktoré bili do očí polopostrhávané zo stĺpov a stien, boli počmárané a povylepšované ľudovou tvorivosťou, ktorá sa neštíti vulgarizmov. Snažila som sa, so svojimi chabými schopnosťami, simulovať päsťou vybité diery, výtlky, roztrieštené sklo. Najväčšiu odvahu si odo mňa vyžiadalo „pretvorenie“ SH na začiatku slova SHOKKIhinnat, čiže šokujúce ceny, na hakenkreis. Tam som so sebou skutočne bojovala, prišlo mi to takmer amorálne, minimálne neetické. Ale nik si to ani nevšimol. Zato vulgarizmy, ktoré sú bežnou súčasťou jazyka, boli komentované viac než dosť.
Listy, ktoré posiela tajomný pisateľ Anttimu a ktoré následne šklbe na čoraz menšie zdrapy, som trhala ručne a potom z nich vyrábala koláže, čiastočne námatkovo, no snažiac sa zachovávať (v knihe sú tri pasáže s roztrhanými listami, vždy na menšie kúsky) isté kľúčové významové jednotky.
Dalo by sa teda povedať, že využívanie formálnych prvkov bolo od začiatku súčasťou tvorivého procesu, no konkrétny šat tomu dala profesionálna grafička. Slovenský grafik považoval originál za eklektický, typografiu zjednodušil a namiesto koláží vytvoril logaritmus, ktorý mu listy posekal do mriežky. Česká mutácia je po vizuálnej stránke návratom ku koreňom.
A na záver: v rámci tvorivého procesu som experimentovala s dierkovým fotoaparátom, v mimoriadne primitívnych, podomáckych podmienkach. Na krabičku od čaju a jogurtový kelímok som fotila stromy, dostatočné nehybné a veľké na to, aby som na ne dokázala zacieliť. Jedna z fotiek je použitá ako pozadie na obálke fínskej i slovenskej verzie knihy.
Inspirovaly tě k napsání tohoto románu nějaké konkrétní události, nebo spíš obecná společenská situace? Mají tvé literární postavy, třeba mladičká ekologická aktivistka Meteora, přímý předobraz v našem světě?
Antihrdina vo mne zrel a postupne vznikal počas takého zvláštneho temného obdobia, keď som sa brodila v marazme a depresiách, po nádeji nebolo ani stopy, všade samá černota a cynizmus. Čiastočne to zrejme pramenilo z môjho vtedajšieho osobného nastavenia, čiastočne zo spoločenskej, resp. spoločensko-politickej a rapídne sa zhoršujúce ekologickej situácie, čo len zintenzívňovalo moje pocity stiesnenia a bezvýchodiskovosti.
Konkrétne dielo ovplyvnili banské nešťastia. Jednak výbuch v hĺbkovej bani v Chile a neuveriteľná operácia na záchranu preživších baníkov, jednak pretečenie či pretrhnutie kalovej nádrže v povrchovej niklovej bani Talvivaara, už si nepamätám v ktorom roku, 2012–13?, v každom prípade v novembri, čo vyústilo do jednej z najväčších ekologických katastrof, aké sa kedy vo Fínsku udiali. Vtedy mi na um prišla špekulácia, ako by mohla fungovať ekologicky zdevastovaná krajina, nad ktorou by si väčší štátny celok umyl ruky, venoval by jej nezávislosť a všetku moc nad ňou by prebrali ekologickí aktivisti. Čo by nasledovalo po počiatočnom nadšení, ako by sa vykryštalizoval systém. Pretože je jednoduché spojiť sa proti niečomu či svorne riešiť akútnu krízu, rozkol nastáva potom, keď sa treba dohodnúť kam a ako ďalej, nastaviť si ciele, pravidlá. Mnohí z nás sa podpíšu pod vegetariánstvo i vegánstvo, no ak sa zakáže alkohol i tabak, mnohí predstaviteľ alternatívnych skupín zahamuje. Položila som si otázku, ako ďaleko by bol kto ochotný zájsť, čo akceptovať, kde má kto nastavenú hranicu. Keď sa v rámci šetrenia energie zakáže rock a jediná možná forma hudby bude akustická? Keď sa za ideál stanoví panenstvo a maximálny počet porodených či splodených detí je jeden kus na jednu osobu na jeden život? Keď začnú miznúť tí, čo majú iný názor, čo si pamätajú minulosť?
Temné korene Utópie siahajú do podzemného labyrintu, palimpsestu rôznych baní so všetkými typmi nešťastí, ktoré by sa v nich teoreticky mohli udiať. Meteora nemá s Gretou Thunberg nič dočinenia, i keď som presvedčená, že ak by kniha vyšla teraz, zarezonovala by silnejšie.
Lišilo se přijetí Antihrdiny ať už odbornou kritikou, či čtenáři ve Finsku, na Slovensku a v Česku?
Myslím, že vo Fínsku si kritika ku knihe nedokázala nájsť správny uhol pohľadu. Kvôli svojej špekulatívnosti a modelovému bipolárnemu svetu, v ktorom navyše figurovala krajina menom Utópia, bol román často dezinterpretovaný ako sci-fi, čo ma samozrejme netešilo. Akoby Fínsko postrádalo historickú skúsenosť, cez prizmu ktorej by bola kniha pre väčšinového čitateľa dešifrovateľná.
Vo Fínsku málokto knihu čítal ako obraz sveta v ktorom žijeme, tu a teraz. Že Utópia a Únia Juhu neležia nevyhnutne vedľa seba, ale sú položené jedna na druhú, sú rôznymi vrstvami jednej reality. Preto ma nesmierne tešia české kritiky, ktoré mi napriek absencii nádeje v románe samotnom dávajú nádej, že kniha má svoje opodstatnenie, že nie je zbytočná a že je dokonca napísaná štýlom, ktorý je schopný pretlmočiť vlastnú nosnú ideu čitateľovi.
Hned několik ohlasů zmiňuje, příp. vyloženě kritizuje četné vulgární výrazy, přitom i ony jsou součástí naší běžné slovní zásoby a v textu se neobjevují bezúčelně. Zarazilo tě to? Měl by spisovatel k jejich používání přistupovat opatrně?
Vulgarizmy používam ako štýlotvorný prvok, pretože sú súčasťou bežnej reči, v istých prípadoch dokonca jej nosnou časťou. Som presvedčená, že ich opodstatnené používanie je obhájiteľné po jazykovej i po umeleckej stránke, nemám pocit, že debata o prekračovaní či neprekračovaní hraníc slušnosti je tu na mieste. Vulgarizmy sú súčasťou istých rovín živého jazyka, použité v literárnom texte jeho reflexiou. Samozrejme, iné by bolo nasadiť vulgárny jazyk pri tvorbe leporela pre deti predškolského veku, i keď, musím podotknúť, niektorí špunti sa vyjadrujú oplzlejšie ako Antti Hrdina.
Kdyby nebylo pandemie, zavítala bys v listopadu do Česka na festival Dny Severu. Jak jinak pandemie ovlivnila tvůj život spisovatelky? Myslíš, že se aktuální situace v budoucnu odrazí ve tvé tvorbě?
Pandémia nás všetkých priklincovala na miesto, zrušil sa kopec akcií, festivalov. Za normálnych okolností by som bola iste istotne viac cestovala, ako koniec koncov všetci. Svojím spôsobom mi to nútené skľudnenie i celkom prospelo, bolo nutné sústrediť sa na situáciu tu a teraz, na písanie, i keď občas napredovalo ako v lete na saniach. Namiesto pobehovania po svete sa dalo venovať práci, únikom z reality bol cyklovýlet k zubárovi na perifériu. Leto bolo čistá exotika, v letnom svetle som stratila pojem o čase a na bicykli spoznávala okolitý vidiek, kam by som za normálnych okolností nikdy nezavítala.
Nejako to pravdepodobne reflektovať budem, ale situácia vo Fínsku bola a stále je v porovnaní so zvyškom Európy mimoriadne pokojná, takže moja osobná skúsenosť, snáď s výnimkou počiatočnej hystérie, nie je nijako hlboká ani tragická. Najväčšie obmedzenie osobných slobôd bol asi trojtýždňový zákaz cestovanie do regiónu hlavného mesta, čo zas človeka až tak nepoznačí.
Děkujeme za rozhovor.
Foto autorky © Heini Lehväslaiho
